Dcéra Oľgy a Lea

Meno Věry Weislitzovej nám nie je cudzie, mali sme sa možnosť stretnúť s ním v súvislosti s osobnosťou jej manžela Arnošta Lustiga, teraz sa však predstavuje ako svojbytná autorka poetických výpovedí o nepoetickej realite. Počas druhej svetovej vojny bola väznená v terezínskom tábore, v roku 1948 odišla s Dobrovoľnou židovskou brigádou do Izraela, v súčasnosti žije striedavo vo Washingtone a v Prahe. Jej básnická zbierka Dcéra Oľgy a Lea vyšla roku 1994, potom ešte v dvoch reedíciách, do slovenčiny ju preložil a doslov k nej napísal Ľubomír Feldek. Vzhľadom na životné skúsenosti je pochopiteľné, že texty Věry Weislitzovej sa viažu na jedinú, a predsa v rôznych kontextoch variovanú tému. Je to téma krutosti, akú zakúšali väzni v koncentračných táboroch, téma nekonečného smútku a spomienok na príbuzných rozptýlených v popole táborových pecí, a aj téma ľútosti nad nespočetnými zmarenými ambíciami, plánmi, snami... Weislitzovej texty sú úsporné vo výraze, takmer strohé, bez pátosu, no o to účinnejšie – za ich strohosťou cítime vlnenie širokého spektra emócií. Básne nehýria metaforami, sprostredkujú „iba“ vecné opisy reality, často tak robia cez detaily, ktoré však ešte viac umocňujú absurditu toho, čo autorka zachytáva. Uplynulo vyše pol storočia od obludných udalostí, ktoré opisuje Věra Weislitzová, ľudská pamäť by ich však mala uchovať, a vždy, keď by sa kdekoľvek na svete objavil len náznak možnosti ich návratu, v akokoľvek pozmenenej podobe a ohrozujúcich kohokoľvek, by mali v kolektívnej pamäti ožívať ako memento. Aj prostredníctvom básnických výpovedí. Spadla hviezda z tmavého neba na panenskú hruď Čas ako slzy na tvári sa nezastaví bezmocnosť a lesť – to bolí Pre teba a pre mňa žltá hviezda na hrudi Pieseň nespievaná transport odchádza v piatok